Cesta z Casablancy do Rabatu trvá len okolo dvoch hodín. V markete kupujeme niečo na večeru. Dnes spíme v mestečku Salé, ktoré leží skoro priamo v Rabate a vyzerá ako jedna z jeho častí. Oddelené sú len riečkou Bou Regreg. Druhý deň ráno vyrážame do Rabatu. Na začiatku obdivujeme pekné námestie na ktorom stoja dve zaujímavé pamiatky. Veža Tour Hassan a Mauzóleum Mohammeda V. Vidno ich aj zo Salé lebo vytŕčajú ponad ostatné budovy. Meno veže Hassan nemá nič spoločné s menom panovníka Hasana II. Jej meno pochádza z arabčiny a znamená „pekná“. Pôvodný plán pri stavbe bol dosť odvážny. Malo sa jednať o druhú najvyššiu budovu islamského sveta. Podnet na výstavbu dal najvýznamnejší panovník dynastie Almohadov – Abou Youssef Yacoub el-Mansour. Práve s jeho menom sa spája založenie Rabatu. Po panovníkovej smrti sa stavba mešity zastavila. Aj napriek tomu, že nieje dokončená, jej minaret je veľmi pôsobivý. Pod vežou sa rozkladá oáza zelene plná stromov a kvetín kam si chodia domáci spríjemňovať chvíle vo dvojici. Atmosféru dotvára pohľad na Salé a opevnenú Medinu v Rabate obmývanú morom. Na druhej strane námestia stojí mauzóleum Mohammeda V. Peknú bielu budovu so zelenou strechou krášli množstvo nepatrných architektonických detailov. Vnútorné priestory stráži niekoľko vojakov. Dolu pri kráľovskom sarkofágu sedí muž s dlhou bradou oblečený v bielom kaftane a potichu recituje z Koránu. Medzičasom sa pred námestie postavila nová čestná stráž. Sedia na koňoch v slávnostných bielych uniformách s červeným opaskom a zelenou pokrývkou hlavy. Strážnici nás volajú aby sme si ich išli odfotiť. Posedávam v tieni stromov v parku a sledujem typického marockého predavača vody v červenom hábite ako vyzváňa zvoncom a naháňa ľudí aby sa s ním išli fotiť. V Maroku môžete stretnúť týchto predavačov v každom väčšom meste. Veľmi radi sa predvádzajú a ešte väčšiu radosť majú z fotenia. Cenu je dobré si vždy radšej dohodnúť dopredu, lebo si nechajú radi za svoje služby zaplatiť.
Z námestia sa vraciame na chvíľu do kempu. S nohami ponorenými v príjemne chladnom Atlantiku sa pozeráme na starú Medinu. Veľmi pekný pohľad. Po sieste sa vraciame naspäť do mesta. Tentokrát to bude spomínaná stará časť Rabatu. Bránou vstupujem do pevnosti. Je chránená hrubým opevnením. Vo vnútri to vyzerá ako v inom svete. Krásne modro-biele uličky ako vystrihnuté z nejakého gréckeho ostrova a všade prítomná kvetinová výzdoba. Na bielych stenách vynikajú modré dvere a okenice. Človek si pripadá akoby už zrazu nebol v Maroku. Ľudia posedávajú v tieni a horlivo diskutujú. Je siesta, teda sa oddychuje a nikto sa nikam neponáhľa. Z ich pohľadu cítiť obrovskú pohodu. V ruke zvierajú šálku s voňavým mätovým čajom typickým pre tento kút sveta. Nieje nič lepšie ako si len tak sadnúť a vychutnať šálku „nany“ (ako domáci tento čaj prezývajú). Nikdy predtým som nevedel ako môže byť mätový čaj tak chutný. Uličky smerujú k vyhliadke. Z hora je vidno preplnenú pláž a celú časť Salé s veľkým cintorínom. Malý chlapec učupený pod slnečníkom ponúka osviežujúci pomarančový džús. Raz za čas sa v uličke zjaví zaujímavý pohľad na kamenný minaret. Vo vnútri pevnosti je príjemná Andalúzska záhrada plná vône z všadeprítomných kvetov. Také obrovské množstvo kvetov som už dlho nevidel.
Pred pevnosťou stojí vstup do Mediny. Nieje len vstupom do ďalšej časti mesta, ale aj vstupom do iného sveta. Takmer každé marocké mesto má svoju novú a starú časť. Už pri prvých krokoch vidno množstvo obchodíkov s kopou tovaru a ľudí. Je tu asi všetko na čo si človek spomenie. Človek sa ocitne v obkľúčení kožených výrobkov, malých umeleckých diel z medi, železa, striebra, o pár krokov ďalej si dievčatá vyberajú nové šatky. Zo všetkého cítiť príjemnú orientálnu príchuť. To však nieje jediné čo cítim. Spoza rohu z malej bočnej uličky sa valí jemný dym s vôňou pripravovaného jedla. V tejto uličke stojí asi šesť pultov plných rýb a iných dobrôt. Pripravujú sa priamo na mieste. Ošarpané ulice, množstvo domácich a prenikavá vôňa rýb. Za pultom behá starý muž s hlbokými vráskami na čele a zaujímavou bielou pokrývkou hlavy. Výber je obrovský a starý rybár rád poradí čo si vybrať. Toto je moment kedy človek ľutuje, že nehovorí arabsky. Určite by nám prezradil mnoho zaujímavých vecí. Sekundanta mu robí jeho syn, ktorému ide práca tiež od ruky. Spoločnými silami sme si vybrali tanier plný rýb. Ako príloha je zemiaková kaša v cestíčku a grilované baklažány. Jedlo sa rozplýva na jazyku. Najviac mi chutia malé rybky, ktoré sú potreté korením a vo vnútri je nejaká plnka. Ani radšej nepátram čo to môže byť, lebo to je vážne dobré a nechcem si to pokaziť. Sedíme vo vnútri a vychutnávam si túto atmosféru. Je to malá špinavá miestnosť s modrými kachličkami v ktorej sa tlačí niekoľko stolov, stoličiek a množstvo ľudí. Zišla sa tu zaujímavá skupina ľudí. Dvaja starí dedovi hrajú v rohu miestnosti hru na spôsob dámy, pri vchode sa krčí skupinka žien, polovica z nich je zahalená a druhá polovica oblečená v európskom štýle, malý chlapec naháňajúci mačku a niekoľko ďalších zvedavých pohľadov na nás. Nič viac, nič menej a predsa to zanechalo vynikajúci dojem. Najedení sa vraciame do ulíc.
„Hello my friend, pohár pomarančového džúsu?“ kričí na nás chlapec spoza rohu. Takáto ponuka sa naozaj neodmieta. V Maroku dostáva obyčajný pohár pomarančového džúsu úplne iný rozmer. Dostávame k nemu priateľský pohľad s usmievajúcimi sa očami. Tovar je aj v tejto časti skoro úplne rovnaký. Pribudli len datle, orechy a rôzne sušené ovocie. Chcem si kúpiť datle. Stojím už s nabraným vreckom a čakám kým príde niekto komu by som mohol zaplatiť. Nikto si ma nevšíma. Toto je na Maroko viac než divné. Predavačovi vo vnútri ukazujem vrecko, ale aj tak sa nič nedeje. Času majú na rozdávanie. No nič, kúpim si ich inde. Pri potulkách starým mestom si všímam ľudí, ktorí sú neoddeliteľnou súčasťou tohto zaujímavého sveta. Obchodníci ťahajú úzkymi uličkami vŕzgajúce vozíky plne naložené tovarom. Chlapci sa naháňajú na bicykloch a kľučkujú pomedzi hradbu tiel. Muž v splývajúcom bielom kaftane si nás nedôverčivo premeriava, ale je jedným z mála. Poväčšine sú ulice plné usmievavých ľudí. Je zaujímavé sledovať kontrasty v obliekaní. Kým na Slovensku má stále veľa ľudí zafixované, že arabské dievča alebo žena je zahalená od hlavy po päty v skutočnom živote to v Maroku tak vôbec nieje. Nieje problém stretnúť krásne arabské dievčatá v krátkom tričku alebo tielku, či dokonca držiac sa za ruky so svojim priateľom. Zahalené bývajú predovšetkým staršie ženy, ale všetko to je o výchove v rodine a náboženstve. Pomaličky sa vraciame smerom k pevnosti. Pred východom z Mediny sa zastavil predavač opuncií. Jeho hlasné zvolávanie nás nenechá chladnými a ideme k nemu. Dávam mu päť dirhamov a podáva mi opunciu. Mňam, podáva nám ďalšiu a aj tá rýchlo mizne. Po chvíli sa ozýva krik, ale radšej sa ani neobraciame, lebo akosi začínam tušiť na koho sa kričí. Žeby len jedna opuncia stála päť dirhamov? Nabudúce budeme vedieť. Sme tu posledný deň tak skúšame aj domácu palacinku. Pečie sa na veľkom rozpálenom plechu a všetko trvá len pár chvíľ. Sympatické dievča sa spočiatku trochu hanbí, ale nakoniec si ju môžem aj odfotiť. Pred podávaním sa natrie nutelou alebo iným orieškovým krémom a stočí sa do rolky. Je až priveľmi sladká. Sadáme si do tieňu pod strom pri pevnosti. Zisťujeme, že máme ešte dosť času. Vraciame sa naspäť do Mediny. Berieme to iným vchodom aby sme náhodou nestretli predavača opuncií. Prechádzame tými istými uličkami a pozeráme ten istý tovar. Nikdy to však nieje to isté, pretože vždy si človeka táto atmosféra podmaní. Medinu už teraz definitívne opúšťame. Sedíme pred pevnosťou a oddychujeme. Začala sa modlitba. Otec rodiny s dvomi malými synmi vyberajú malé koberčeky a modlia sa. Kúsok vedľa sedí žena s dcérou a odštipujú si z červeného melóna. Slnko sa hýbe po oblohe a pomaly sa ukladá na spánok. Netrvá dlho a celé sa ponára do oceánu. Obloha je nádherne osvetlená. Pekný záver dňa. Dá sa povedať, že aj celého Maroka, pretože zajtra opúšťame túto príťažlivú krajinu.
