Za vôňou vodnej fajky a kardamónu

Bez vodnej dýmky si nevie predstaviť Blízky východ asi nikto, kto do Arábie aspoň raz zavítal. Úzke zaprášené uličky starých orientálnych miest, rušné trhoviská s pokojnými predavačmi sediacimi pred svojimi malými obchodmi a fajčiacimi vodnú fajku popri hraní backgammonu. Útulná kaviareň v Sýrii, či Egypte, kde okolo maličkých stolov sedia ľudia zabratí do živej konverzácie. Obláčiky dymu sa miesia vo vzduchu s vôňou arabskej kávy s kardamónom a stúpajú niekde do výšky, aby sa rozbili o minarety mešít.

Vodná fajka, alebo po arabsky nargila, je jednoducho súčasťou obrazu  arabskej kultúry. V obľube ju majú nie len domáci, ale aj turisti, ktorí do Arábie zavítajú. Populárnou sa nargila v poslednej dobe stala natoľko, že aj u nás vznikajú nespočetné internetové obchody s vodnými fajkami, kde si okrem dýmky samotnej môžu nadšenci kúpiť aj tabaky a príslušenstvo od výmyslu sveta.

Kde ale fajčenie vodnej fajky vzniklo a kedy? Odborníci sa zhodujú, že vodná fajka vznikla pravdepodobne niekedy v 16. storočí v Indii. Tam sa nám totiž strácajú posledné písomné zmienky. V Indii ju poznali pod názvom „huqqa“ a keďže India bola neskôr súčasťou Britského impéria, preniesol sa tento názov do angličtiny ako „hookah“. Nargila sa rozšírila najmä po tom, čo Angličania priviezli do Indie tabak a začala sa používať na prečistenie tabakového dymu. Tu už vznikalo fajčenie vodnej fajky a stávala sa tak súčasťou všedného života. Z pôvodnej domoviny putovala nargila do Perzie, dnešného Iránu, a odtiaľ Blízkym východom až do severnej Afriky.

Arabi majú pre vodnú fajku dva názvy v závislosti od oblasti. V Egypte, severnej Afrike a Perzskom zálive ju poznajú pod menom šíša (shisha) a v Sýrii, Libanone, Iraku a Turecku sa stretnete skôr s názvom nargila. Obe slová pritom pochádzajú z perzštiny, kde nargile znamená kokosový orech a šíše zasa sklenený pohár. Pôvod slova nargila nám teda môže napovedať, že prvé vodné fajky boli zrejme vyrobené zo škrupín kokosového orechu.

Islam zakazoval alkohol, a tak sa centrom spoločenského života na Blízkom východe stali kaviarne. Arabská káva a vodná fajka boli  základom ponuky týchto malých centier klebiet, umenia a politických intríg.

Šíša je dômyselný a pritom jednoduchý nástroj, no môže sa pod rukami zručného výrobcu zmeniť priam na umelecký výtvor. Darmo, ľudský duch nepozná medze. Skladá sa z niekoľkých základných častí. V sklenenej nádobe sa nachádza voda (water jar), do nej je zasunuté telo vodnej fajky (body) a na jeho samom vrchu spočíva korunka, kde sa ukladá mazľavý a voňavý tabak (bowl), ktorý môže mať mnoho príchutí  rôzneho ovocia, mäty, či korenia. Tento sa prikryje dierovaným alobalom alebo kovovým sitkom, na ktoré prídu žeravé drevené uhlíky (charcoal). Z tela fajky je vyvedená hadica (hose), ktorou prúdi k fajčiarovi vodou prefiltrovaný dym.

V arabskom svete sa vyvinuli pri fajčení viaceré zvyky. Tak napríklad, keď fajčiar skončí, položí koniec hadice na stôl, čo signalizuje, že fajka je k dispozícii. Ak sedí okolo jednej fajky viacero fajčiarov a jeden podáva hadicu druhému, nikdy nemieri koncom hadice na toho, komu ju podáva, ale stáča koniec v ruke smerom k sebe. Ten, ktorý hadicu preberá jemne poklepe prstami po ruke podávajúceho a hadicu si prevezme.

Vodná fajka sa stala neodmysliteľnou súčasťou arabskej kultúry, no nie len tej. Dnes sa s ňou môžete stretnúť v mnohých podnikoch u nás, na oslavách a aj pri posedení s priateľmi. Nezabúdajte však, že akékoľvek fajčenie, aj fajčenie vodnej fajky je zdraviu škodlivé. Preto nepite vodu z nádoby a radšej ňou polejte kvety za oknom.