Malý otogar v tureckom hraničnom mestečku Silopi je plný špiny, ľudí, mikrobusov a taxíkov. Padla noc, rozsvietili sa lampy a život pod nimi vyzerá ako v neutíchajúcom mravenisku. Nad hlavami nám veje veľká kurdská vlajka a nápis „Vitajte v Irackom Kurdistane“ prezrádza, že sme na mieste. Nádych, výdych, turecké výstupné pečiatky, prvý iracký čaj v čakárni, niekoľko otázok, kam, prečo, na ako dlho, veľká modrá pečiatka v pase a odrazu sme za hranicami. Irak! Krásny pocit. Krásny a zároveň zvláštny, pretože človek má očakávania aké to všetko bude, čo všetko zažije. Prvú noc ostávame spať pár kilometrov za hraničným prechodom v prvom meste Zakho. Krajina je zahalená tmou, nemá zmysel sa ponáhľať.
Za hranicami presadáme do prvého irackého taxíku. Vo veľkej väčšine sú všetky nové toyoty krémovej alebo bielo-oranžovej farby. Interiérom sa nesie vôňa čerstvých chlebových placiek, ktoré šofér len pred malou chvíľkou doniesol a z okna sledujeme svetlá rozťahané po vysokých kurdských horách. Zakho (kurdsky Zaxo) je prvé iracké mesto za hranicami. V centre mesta sme našli lacný hotel, zhodili veci a ideme sa prejsť nočnými uličkami. Prvý človek, ktorého vonku stretávame vystupuje zo svojho pick-upu a na ramene má prevesený samopal. Tomu sa povie privítanie ako sa patrí! Kurdi vo svojom autonómnom regióne nenechávajú nič na náhodu a tak nie je problém stretnúť ozbrojených strážcov či policajtov. V uliciach panuje naprostý pokoj, kde nás ani len nenapadne, že sme nejakých 400 kilometrov od Bagdadu. Práve preto sa tejto časti hovorí „Iný Irak“. Po prvej večeri, chlebovej placke posypanej mletým mäsom a maličkými kúskami zeleniny sa vraciame domov a v celom meste vypadne elektrina. Pár minút je všade naokolo len čierna tma a nebo posiate hviezdami.
Na prvý pohľad sa nezdá, že by bolo Zakho veľkým mestom, ale človek zmení svoj názor po tom ako vidí koľkými smermi sa rozbiehajú ulice a domy. Zastaví ich až úpätie zelených hôr. Už starovekí Gréci poznali toto miesto a keď jeho ulicami v roku 1844 prechádzal cestovateľ W.F.Ainsworth do svojho denníka si zaznačil, že sa asi veľmi nezmenilo od dôb historika Xenofóna. Prázdnymi, zaprášenými ulicami s naťahanými káblami kráčame k rieke Chabúr. Cesta k nej vedie popod obrovskú červeno-zeleno-bielu kurdskú vlajku ozdobenú zlatým slnkom. Stala sa symbolom celého mesta a ďalším dôkazom ako Kurdi svoju vlajku milujú. Predvčerom sa konali dôležité iracké voľby a celé mesto je posiate obrazmi kandidátov a vlajkami strán. Rieka Chabúr je tak čistá až človeka láka namočiť si do nej nohy. Tá priteká z tureckých hôr a v Iraku sa spojí so slávnym Eufratom. Brehy Chabúru sa spomínajú dokonca v Biblii ako miesto, kde svojho času pobývali Izraeliti. Židovská tradícia mesta pokračovala dlhé stáročia až jej povesť dosiahla prezývku „Kurdský Jeruzalem“. To sa ešte písalo 18.storočie, v meste bola veľká synagóga a miestni Židia rozprávali dnes takmer zabudnutou aramejčinou. Presne tou, ktorou sa prihováral svetu samotný Ježiš Kristus. Koncom 19.storočia dochádza k nepokojom, synagóga ľahne popolom a Židia odchádzajú do Palestíny. Tu na brehu rieky človek vníma naplno krásu prostredia, ktoré obkolesilo celé Zakho. Jedinečnou pamätihodnosťou mesta je staroveký kamenný most Delal spájajúci oba brehy. Jeho meno pochádza z asýrskeho jazyka a znamená „jedinečný“. Vznikol za panovania rímskej ríše a dodnes existujú dohady ako mohli takýto most z veľkých kamenných blokov postaviť bez akýchkoľvek strojov. Meria 114 metrov a siaha ďalších 15 metrov do výšky. Jedna z legiend hovorí, že architektovi, ktorí dokázal postaviť most krátko na to odťali ruky, aby sa už o žiadnu takúto stavbu nikdy nepokúsil. Za riekou sedí na polorozpadnutej lávke starší muž a okolo neho sa naháňajú dve deti. Letmým pokývaním hlavy sa na diaľku zdravíme a počúvame hučanie vody trieštiacej sa o kamene priamo z mosta. Od hlavnej ulice sa rozbieha menší bazár, ale ráno svoje stánky obchodníci ešte len otvárajú. O hodinu, dve to bude opäť to typické mravenisko plné ľudí. Stretnú sa, nakúpia čo treba, posedia si pri presladenom čaji, zaželajú všetko dobré a zase sa rozídu. Východne od rieky stojí miesto, odkiaľ miestni vládcovia dohliadali na mesto. Do dnes prežila len jedna jediná veža, ale v období kurdskej ríše Badinan z 18.storočia tu stála pevnosť. Zaujímavosťou Zakha je aj to, že síce sme v moslimskom svete svoje útočisko tu majú kresťania starobylej chaldejskej cirkvi. V severnom Iraku je viacero takýchto miest a na celom svete sa odhaduje, že k ním patrí okolo milióna a pol veriacich. Z hôr pofukuje osviežujúci vietor, ale slnko nad nimi dáva o sebe vedieť. Aj ono je zlaté, presne ako na hrdej kurdskej vlajke. Žiaden obyvateľ Zakha ju nespustí z očí.
Domy roztrúsené na brehu rieky
Prvé iracké jedlo. Mäsová placka na spôsob tureckého lahmacunu
Mestom preteká rieka Chabúr
Nad Zakhom veje obrovská kurdská vlajka so zlatým slnkom
Kamenný most Delal
Kamenný most Delal pretína Chabúr
Obrovská vlajka je symbolom mesta
Obyčajná ulica obyčajného irackého mesta
Nevrav mi,ze si tam bol opat,lebo ma klepne pepka :)))K Iraku som si vytvoril,tak velke puto,ze by som tam cvalal opat.Je to mozno nepochopitelne,ale je to tak.
ahoj Buro, nie nie to je este marec 2010, aj ked velmi rad by som sa vratil a ja sa vratim 🙂 je to len otazka casu 😀 takze pochopitelne to je!