Ait Ben Haddou
Nasledujúci deň nás hneď ráno prebudil krik muezína. Zbalili sme si veci a s napätím sme vykročili k autu. Možno sme sa nemuseli báť, ale báli sme sa. Všetko však bolo v poriadku, auto na mieste a nepohnuté. Mohli sme vyraziť. Čakal nás dlhý deň. Približne po hodine jazdy sme sa dostali na úpätie Atlasu. Sú to naozaj majestátne hory s vrcholom Jebel Toubkal, ktorý je najvyšším nielen v Maroku, ale aj celej severnej Afrike a presahuje výšku 4000 m.n.m. Vystriedalo sa tu slnko, dážď a dokonca sme sa dotkli aj afrického snehu. Prvým cieľom bolo dosiahnutie horského priesmyku Tizi – n – Tichka vo výške viac ako 2000 m.n.m.
Cestou sme každých pár metrov stretávali obchodníkov s fosíliami. Horskú prekážku sme zvládli bez problémov a tak sa pred nami otvorila rozľahlá rovinatá krajina, končiaca prvými výbežkami Sahary. Jedným z hlavných bodov našej cesty bola návšteva opevnenej dediny s typickou hlinenou architektúrou zo 16.st., chránená Unescom. Ait Ben Haddou určite stojí za to aby ste sa tam zastavili. Ako kulisy do filmu si túto dedinu vybrali režiséri filmov Gladiátor, Lawrence z Arábie či Hviezdne vojny.
Nachádza sa tam najzachovalejší príklad tohto typu architektúry v Maroku. Aj v súčasnosti tu žije niekoľko rodín, ale prevažná väčšina sa presťahovala do novej výstavby na opačnej strane rieky, ktorá tadiaľ preteká. Mimochodom rieka je dobrým zdrojom peňazí pre miestnych chlapcov, ktorí prevažne starším ľuďom pri jej prekračovaní po kameňoch alebo vreciach s pieskom, ochotne podajú ruku a potom inkasujú malý peniaz. Po zdolaní rieky sa môžete poprechádzať po úzkych uličkách naprieč celou dedinou, obdivovať miestne stavby z hliny a slamy a vystúpiť až na jej samý vrch, odkiaľ je krásny výhľad na celé okolie.
Sahara
Po absolvovaní Ait Ben Haddou, sme pokračovali za vrcholom našej cesty, ktorým bola návšteva Sahary. S krátkou zastávkou pri skalných formáciách Gorges du Todra a po celodennej jazde autom sme sa pred polnocou ocitli v púštnej krajine. Nebolo nič výnimočné keď bol jeden celý pruh neprejazdný aj niekoľko metrov kvôli pieskovým dunám. Prechádzali sme miestami, kde zmizli aj posledné svetlá miest a osád a keď sme tam zastali a vypli svetlá auta, ostali sme sami v absolútnej tme a tichu. Bol to krásny pocit, ktorý sme si náležite vychutnávali.
Okolo polnoci sme dorazili do púštneho mestečka Erfoud. Po pár minútach jazdy sa na nás nalepil veľký džíp. Vyšiel som až za mesto a tam som sa otočil na poľnej ceste. Džíp bol stále za nami. Svietil na nás veľkými svetlami a nám prestávalo byť všetko jedno. Maroko je bezpečná krajina, ale v totálnej tme, uprostred noci, niekde v zabudnutom púštnom mestečku sme tomu prestávali veriť. Neistota skončila o malú chvíľu. Predbehli nás, pristavili a opýtali sa či hľadáme hotel. Prikývli sme a onedlho sme už s recepčným popíjali mätový čaj. Samozrejme turistov bolo v tom období málo a preto sme nemohli ostať nepovšimnutí. Odrazu pri nás sedel chlapík v turbane. Objednal nám ďalší čaj a nočný obchod mohol začať.
Pôvodne sme mali výjazd na Saharu naplánovaný o pár stoviek kilometrov južnejšie, ale povedali sme si, že v prípade naozaj dobrej ponuky plány zmeníme. Tak sa aj stalo. Adi, ako sa náš turbanový kamarát volal, mal také presviedčacie schopnosti, aké v týchto miestach musí mať každý, kto chce zarobiť. Dohodli sme sa na rannom stretnutí a spokojní sme išli spať. Vyrážali sme o deviatej. Adi bol presný a deň sa mohol začať. Nasadli sme do auta a po pár metroch sme prešli z asfaltovej cesty na prašnú poľnú cestu. Vláda mala v pláne asfaltovať až po úplný okraj piesočných dún Erg Chebi, ale po hlasných protestoch miestnych berberov tento plán na čas odložila. Uvidíme dokedy. Je však isté , že týmto krokom stratí miestna oblasť svoje čaro. Bez asfaltu sme mohli zažiť hľadanie ciest a priechodov v rozľahlej skalnatej hammade, zavítať do ukrytých fosílnych nálezísk či absolvovať vyťahovanie auta z piesku. Všetko sme zvládli a tak sa nám ukázalo to čo sme hľadali.
Sahara a jej nekonečné piesočné duny. Zavládla obrovská radosť a nadšenie. Nevedeli sme sa dočkať kedy nasadneme na ťavy a vykročíme. Prišli sme do miestneho hotelíku a asi po dvoch hodinách oddychu a malého občerstvenia k nám prišiel náš nový sprievodca Ali. Bol to potomok prisťahovalcov z Mali, ktorí sa tu usadili pred desiatkami rokov. Každý nasadol na svoju ťavu a vyzbrojení litrami vody, teplým oblečením a spacákmi sme sa vydali na cestu. Hneď pri prvej prestávke sme sa vyzuli a naháňali sa po piesku. Bolo to bezchybné. Prestávka končila pravým saharským západom slnka a ako náhle sa tak stalo, začalo sa prudko ochladzovať. Do tábora pod vyše 200 metrov vysokou dunou sme dorazili za približne dve a pol hodiny.
Okrem nás sa utáboril len mladý pár zo Španielska. Bola to oáza pokoja. Vybalili sme veci a sadli si k čerstvo pripravenej večeri. Pozostávala z berberských jedál, ktoré rozvoniavali po celom stane. Najedení, spokojní a unavení sme si ešte vypočuli umenie miestnych pri hre na bubny a dôkladne pripravení na zimu sme sa uložili spať. Čakalo nás vstávanie na východ slnka. Budíček bol pred šiestou. Ešte stuhnutí po chladnej noci sme začali výstup na neďalekú dunu. Nie je to nič jednoduché. Jeden krok vpred, dva dozadu. Keď sme už nadobudli pocit dostatočnej výšky, usadili sme sa a čakali. Východ bol neskutočný. Výhľad sme mali až na alžírske hranice a tá atmosféra piesočných dún spolu s hrou farieb nás úplne dostala. Zhodli sme sa, že je to zážitok na celý život. Nasledoval rýchly zostup do tábora, čajovo – ovocné raňajky a návrat do hotelíka v ktorom sme začínali. Po rozlúčke a poďakovaní za nezabudnuteľné chvíle pokračovala cesta ďalej na juh.
[Gallery not found]