Zikkurat v Čonga Zanbíl

Jednou z menej navštevovaných iránskych provincií je Chuzestán v tesnej blízkosti arabského Iraku. Práve táto oblasť ležiaca na hranici oboch krajín sa stala predmetom sporu, ktorý napokon vyústil až do dlhej susedskej vojny medzi Iránom a Irakom. Nielen staroveké Súsy patria k významným miestam, ale predovšetkým je to Čonga Zanbíl, najlepšie zachovaný zikkurat na svete.

Po noci strávenej v spacákoch v strede kruhového objazdu sa nám v Súsach sa nám do cesty priplietol taxikár s ktorým zjednávame výlet k neobyčajne zachovalému zikkuratu Čonga Zanbíl. Zikkurat je od mesta vzdialený asi 40-50 kilometrov. Cez Súsy a okolie preteká rieka a preto tu je až netypicky veľa zelene a plantáže s cukrovou trstinou. Na prvý pohľad je krajina veľmi pekná a príťažlivý kolorit jej dotvárajú vysoké štíhle palmy roztrúsené kade tade. Sme necelých 50 kilometrov od Iraku a keby to bolo možné, už dávno sedím v nejakom autobuse s konečnou v Baghdade. Tak rád by som sa vydal po stopách starej Mezopotámie, no na nejaký čas si ešte budem musieť nechať zájsť chuť. Pred mesiacom a pol som takmer stál na irackej hranici zo sýrskej strany, teraz som tu a už by sa patrilo ísť pozrieť aj do stredu. Ako sa blížime k zikkuratu, celé okolie je prekopané. Všade sú jamy a navrstvené kopy hliny, ktoré ostávajú po novodobých hľadačoch pokladov. Práve okolie Sús je známe ako raj pre vykrádačov. Už v Hamadane mi chlapík u ktorého som menil peniaze hovoril, že neexistujú zákony, ktoré by takéto niečo zakazovali a tak ľudia hľadajú s obľubou zlato v historicky bohatej krajine. On sám sa vraj tri roky hral na „archeológa“ a potom začal robiť v banke. 

V diaľke sa začne rysovať niekoľko tisícročná stupňovitá stavba. Dlho som ani len netušil, že aj v Iráne stojí takáto obdivuhodná pamiatka. Až prípravy pred cestou mi do cesty priviali obrázok aký som poznal zo starých knižiek len som si bol istý, že stojí v Iraku. Akonáhle som si prečítal, že je v Iráne bolo rozhodnuté a obrázok sa práve dnes zmenil na skutočnosť. Už niekedy v roku 1250 pr.Kr ho nechal postaviť kráľ Untaš Napiriša na počesť boha Inšušinaka. Patril k hlavným elamským bohom a pôsobil aj ako ochranca neďalekých Sús. Asýrsky kráľ Ašurbanipal nechal zikkurat v roku 645 pr.Kr vypáliť a miesto pomaly upadalo do zabudnutia. Objavili ho náhodou až v roku 1935 keď v týchto oblastiach tímy vedcov hľadali stopy po rope. Na mnohých miestach sa im to podarilo, ale aj tu v Čonga Zanbíl objavili poklad. Nie je síce čierny a nepredáva sa za ťažké peniaze, ale aj tento zaprášený kus zabudnutej histórie má nevyčísliteľnú hodnotu. Pochopilo to aj UNESCO a v roku 1979 sa zikkurat dostal do zoznamu svetového dedičstva spoločne s Perzepolisom a Esfahánskym námestím ako prvá iránska pamiatka vôbec.

Vyberačovi vstupného sediaceho v malej ošarpanej kancelárii vravíme, že sme archeológovia a na oplátku nám podáva ruky a rázom sme jeho hostia. Pohľad mi skáče po stupňoch zaprášeného zikkuratu. Presne takto som si to celé predstavoval. To čo vidíme dnes nieje len odkaz staroveku, ale aj dobre odvedená práca moderných architektov podieľajúcich sa na rekonštrukciách. Čonga Zanbíl bolo v starovekom svete známe pod menom Dur Untaš (Untašove mesto). Slovíčko mesto nie je v tomto prípade zvolené najšťastnejšie, pretože sa predpokladá, že tu okrem kňazov slúžiacich obety bohovi a ich pomocníkov nežili ďalší ľudia. Podídeme bližšie a niektoré tehly stále majú na sebe značky klinového písma. Na zemi nám miestny sprievodca ukazuje malé odtlačky nôh, ktoré tu kráčali pred stovkami, tisíckami rokov. Zikkurat mal niekedy neuveriteľné rozmery 105×105 metrov a jeho špička siahala do výšky 65 metrov. Dnes má najvyšší bod len 25 metrov, no aj tak pôsobí impozantne nad celou rovinatou krajinou.  V noci býva zikkurat osvietený a musí to byť pohľad za milión. V tesnej blízkosti sú roztrúsené aj zbytky viacerých budov a pozostatok starovekej kanalizácie. Jedna jediná škoda je, že sa nedá vyštverať až na samotný vrchol. To by bol zážitok. Pomaly odchádzame naspäť do Sús. Ešte posledný pohľad na najlepšie zachovalý zikkurat na svete a strácame sa v zvírenom piesku.