Každý kto niekedy stál na Olivovej hore a hľadel do údolia kde sa rozprestiera starý Jeruzalem skôr či neskôr zastavil pohľadom na obrovskej zlatej kupole od ktorej sa odrážajú slnečné lúče. Bez nej by Jeruzalem stratil svoju tvár, dušu a azda jeden zo svojich najznámejších symbolov. Nádherná stavba Skalného Dómu je s mestom tak spätá, že si ho bez nej nedokážem ani len predstaviť.
Chrámová hora, ktorej svätyňa dominuje sa nachádza v samotnom centre starého Jeruzalema. Židovská štvrť pozvoľna prechádza do arabskej a človek si môže všímať akoby sa ocitol v úplne inom meste. Už z diaľky vytŕča kupola Dómu nad všetky ostatné budovy a snaží sa na seba upozorniť, aj keď to nie je potrebné. Haram as-Šarif ako miestni Chrámovú horu prezývajú bola už pred tisíckami rokov miestom, kde stál slávny Šalamúnov a neskôr aj druhý židovský chrám. Po tom ako sa nad krajinou rozprestrela vlajka islamu sa z hory stalo posvätné miesto nesmierneho významu. V roku 2000 provokatívne vstúpil na horu Ariel Šaron sprevádzaný izraelskými vojakmi. Nielen že to bol akt rozpútania druhej intifády, ale na dlhú dobu sa sem zakázal vstup pre všetkých nemuslimov. Dnes je už zákaz našťastie minulosťou, no pre turistov vedie len jeden jediný vstup neďaleko slávneho Múru Nárekov. Drevený tunel stúpa nahor a za bránou Bab al-Maghariba sa rozlieva pokoj celého miesta, tak vzdialený rušným uličkám Jeruzalema. Skupinka moslimov kráča nádvorím a mizne za dverami mešity Al-Aksá, ale všetkých ostatných ako magnet priťahuje Skalný Dóm. Takto z blízka je ešte krajší ako z Olivovej hory. Pomaly vstúpim na jeho nádvorie a v mysli sa mi vynárajú príbehy vpísané do tohto miesta. Malo to byť tu na mieste dnešného Dómu, kde sa Abrahám chystal obetovať svojho syna Izáka. Podľa islamskej tradície kameň vo vnútri Dómu je tým istým kameňom z ktorého podnikol prorok Muhammad v roku 621 cestu do neba v spoločnosti archanjela Gabriela, aby sa stretol s Mojžišom, Abrahámom a Ježišom Kristom. Vrátil sa odtiaľ s modlitbami, ktoré dodnes muslimovia opakujú päť krát za deň. Za malou fontánou, kde sa pred modlitbou rituálne umyjú stúpam schodmi nahor k tesnej blízkosti chrámu a cítim na tele zimomriavky. Sýtomodré nebo necháva vyniknúť kupolu potiahnutú zlatom a na jej najvyššom bode stojí symbol mesiaca. Ostatné mešity mávajú polmesiac, ale len tu v Jeruzaleme, v Mekke a Medine nájdeme netypicky mesiac. Každá z ôsmich stien mešity je doslova prezdobená maličkými kamienkami vytvárajúcimi mozaiky a nad nimi obieha celú stavbu arabská kaligrafia nakreslená na modrých kachličkách. Ozdobné arabské písmo opisuje spomínaný nočný výlet proroka Muhammada na nebesia. Čakal som, že tu budú zástupy turistov, ale opak je pravdou. Len pár nôh kráča námestím a obdivuje krásu islamskej architektúry. Stavba začala okolo svätého kameňa rásť už v priebehu 7.storočia pod taktovkou kalifa Abd al-Malika a niektoré časti ovplyvnila aj architektúra doznievajúcej kresťanskej Byzancie. Dvesto rokov po smrti staviteľa sa abbásovský kalif Al-Mamnún rozhodol, zmeniť dejiny Skalného Dómu a prisvojil si všetky zásluhy. Neváhal dokonca pozmeniť ani pôvodnú dobu stavby, len aby sa v budúcnosti o ňom hovorilo ako o človeku, ktorému vďačí islamský svet za tento symbol. V rušnom období križiackych vpádov sa Skalný Dóm premenil na kostol a susedná mešita Al-Aksá dokonca slúžila ako kráľovská rezidencia jeruzalemského panovníka Balduina I. Križiakom ich vláda nevydržala ani jedno celé storočie a s príchodom udatného kurdského bojovníka Salahdína zmizol kríž z moslimskej svätyne. Dóm ako ho vidíme dnes prestaval osmanský sultán Sülejman Nádherný v 16.storočí. Nielen, že opevnil starý Jeruzalem mohutnými hradbami, ale nechal obnoviť aj samotnú fasádu. Aj osudy zlatej kupoly sú viac než zaujímavé. Pôvodnú zlatú kupolu museli roztaviť, pretože jeden z kalifov narobil nesmierne dlhy a nedokázali ich splatiť. Až v roku 1993 ju obnovili vďaka jordánskemu kráľovi Husejnovi. Ten neváhal predať jeden zo svojich londýnskych domov, aby mohol venovať 80 kilogramov zlata na jej obnovu. Treba uznať, že návštevníkovi sa z Jeruzalema zakotví v pamäti práve zlatá „čiapočka“ Dómu.
V tieni stĺpov sedia dve sympatické palestínske dievčatá s vlasmi ukrytými v šatke. Opierajú sa o nápisy vytesané do kameňa, črtajú skice na kus papiera a ochotne mi zapózujú. Je prirodzené, že každého kto sa sem zatúla to ťahá dovnútra chrámu. Pri vchode však drží stráž zamestnanec mešity a turisti majú dovnútra vstup zakázaný. Dlho som sníval o tom, že sa ocitnem vo vnútri. Stačilo však osloviť správneho človeka, ktorý patrí do rodiny významného palestínskeho rodu a ako čestný hosť mám dvere otvorené. Pod nohami mám mäkký koberec, ktorého výzdoba ukazuje na Mekku, aby každý vedel kde ju nájde. V najrannejších dobách islamu bola qibla, alebo miesto smerovania modlitby práve tu, ale napokon sa rozhodli presunúť ju na miesto „čierneho kameňa“ do Mekky. Vnútro je nádherné zdobené. Presne tak ako si to táto stavba zaslúži. Stenami sa tiahnú geometrické mozaiky, obrazce a nad nimi farebné sklíčka vytvárajúce majstrovské vitráže. Niekoľko ľudí sedí alebo sa hlavou dotýka zeme a modlí. Všimol som si, že je tu niekoľkonásobne viac žien ako mužov. „Väčšina mužov je vedľa v Al-Akse“ dozvedám sa od jedného, čo ostal tu. „Máme to takto podelené, že muži chodia častejšie tam a ženy zase sem“ stihol ešte dodať a pomaličky odchádza. Zo stropu visí niekoľko ťažkých lustrov a obiehajú celý priestor do kruhu. Najdôležitejším a najposvätnejším miestom je kamenné srdce Dómu. V strede stojí umiestnený obrovský kamenný blok. Odtiaľto mal prorok Muhammad navštíviť nebesia a zanechal po sebe odtlačok svojho chodidla, tu mal Abrahám obetovať Izáka, tu mala podľa Židov stáť Archa zmluvy a odtiaľto vzal Boh hlinu, aby z nej vytvoril Adama. Sila tohto miesta sa nedá ani opísať. Pod skalou je vyhĺbená menšia jaskyňa kam sa dá ľahko zostúpiť. So mnou tu je len pár žien s deťmi a nad hlavami máme namiesto neba, chladnú skalu. Chvíľu aj ja sedím a pozerám okolo seba, ale napokon idem dokončiť „koliečko“ vo vnútri mešity. Samozvaný správca mi ukazuje malú skrinku nasvietenú prenikavým zeleným svetlom. Vraj sa vo vnútri skrýva niekoľko vlasov proroka Muhammada. Stojí pri nej mladý chlapec a snaží sa nakuknúť dnu. Vyleštené stĺpy držia strop plný nepatrných detailov a takmer okolo každého z nich sa zhŕkla skupinka ľudí alebo rodina. Spolu tu sedia, rozprávajú sa a oddychujú. Klenby medzi stĺpmi spája čierny bazalt a svetlý mramor. Mozaiky nad nimi sa až príliš podobajú na tie, ktoré skrášľujú Umajjovskú mešitu v sýrskom Damašku. Z prítmia mešity sa vrátim von a omámi ma ostré slnko. Chrámová hora je príjemným miestom na oddych. Parky, stromy, kľud, nikto sa nikam neponáhľa, nič nerieši a len si užíva prítomnosť. Veľmi príjemne sa tu prechádza. Človek predsa nemá toľké šťastie, aby bol každý deň na miestach, ktoré sú tak významné.
krásne fotky!!
suhlasim s katkou