Existuje veľa rozprávok o dávno stratených mestách, kde sa sypal piesok a vládli mu múdri králi či dokonca kráľovné. Mnoho z nich vzišlo z predstáv starých rozprávačov príbehov sediacich v čajovniach a baviacich divákov svojim umením. V orientálnej Sýrii uprostred zlatistej púšte vedľa vždyzelenej oázy takéto mesto skutočne leží. Palmýra! Staroveké ruiny vyrastajú z piesku a svojou atmosférou zabudnutého mesta priťahuje ľudí už od nepamäti.
V rannom prebúdzajúcom sa Tadmore kupujeme pitie do zásoby a vychutnáme si zapečený toast v jednom z malých podnikov na hlavnej ceste. Palmýra, odveké lákadlo obchodníkov z karaván, vojakov armád, dobyvateľov aj Beduínov stojí hneď za pomyselnou hranicou moderného Tadmoru. V diaľke sa už rysujú rozsiahle ruiny celého areálu rozbiehajúce sa od oázy až k úpätiu vysokého kopca ozdobeného kamennou pevnosťou. Ako prvý zo všetkých chrámov človek narazí na pekne zachovalý chrám Baal-Shamin. Zídeme z cesty vykladanej veľkými kameňmi a pod nohami sa víri piesočný prach. Vzápätí nás obklopili dvetisíc ročné kamene, hlavice či telá stĺpov. Staroveká Kolonáda slúžila ako tepna celého mesta spájajúca oba jeho konce. Svojho času ju lemovali desiatky stĺpov ozdobených sochami významných obyvateľov mesta, ktorí prispeli na jeho zveľaďovanie. V strede vyše kilometra dlhej cesty stojí miesto zvané Tetrapylon. Ako našepkáva grécky názov ide o štyri stĺpy, no tie sú osadené na podstavci a pridŕžajú malú striešku. Na každej strane križovatky stojí jeden a obyvatelia vďaka tomu vedeli, kde sa nachádza stred mesta. Mal aj inú funkciu a to optickú, pretože pri pohľade z výšky by sme videli, že sa cesta mierne láme a stáča o niekoľko uhlov doľava. Vďaka tomuto architektonickému počinu si však nikto nič zo zeme nevšimne. Všade kam sa rozhliadnem vidím nezabudnuteľnú antickú krásu. Na konci kolonády ticho stojí Pohrebný chrám z 2.storočia. Je polorozpadnutý, no na ľavej strane nesie pekné stopy reliéfnej výzdoby. Popadané fragmenty stavieb skrášľujú precízne vypracované detaily vryté do kameňa. Ak niekto zomrel, jeho telo vzali sem do chrámu a tu sa s ním rozlúčili. Za chrámom stojí dom v ktorom ešte stále žije beduínska rodina. Malý chlapec nás spozoroval a hneď beží k svojmu obchodu rozloženému vo vnútri chrámu Allat kam máme namierené. Chvíľu ide s nami a typickým „how are you mister?“ nadväzuje konverzáciu. Pýta si nejaké cukríky alebo aspoň pero do školy. Zhodou okolností tu jedno mám, tak mu ho podávam. O sekundu už pýta cigarety. Pýtam sa či ich tiež potrebuje do školy a len sklopí zrak. Hore vedie niekoľko strmých schodov. Z chrámu bohyne Allat dnes stojí len kameň na kameni.
Tetrapylon v centre starovekého mesta
Pohrebný chrám ležiaci takmer na konci mesta
Spomienky slávnej minulosti sú na každom kroku
Zrazu sa odniekiaľ vynorí malý pastier vo vyťahanom svetri a pred sebou ženie stádo kôz. Nie je to tak dávno kedy ešte medzi ruinami žili ľudia, ale sýrske úrady sa rozhodli zachovať kultúrne dedičstvo pre ďalšie generácie a presídlili ich. Beduíni žijúci v okolí Palmýri však hranice v sebe nemajú zakorenené a preto sa potulujú mestom, priľahlými púšťami a svoje stáda pasú pomedzi ruiny starovekého sveta. Pohľad na nich ešte viac podtrhne zaujímavú atmosféru a nachvíľku má návštevník pocit, že ruiny vďaka ním ožívajú. Pod kopcom vyrástlo niekoľko vežovitých hrobiek. Tu a ďalej za kopcom je tzv. Údolie hrobiek, ktoré Palmýru preslávilo. Honosné hrobky vystavané z veľkých kameňov alebo vytesané do tvrdej zeme patrili bohatým obyvateľom mesta. Tí si so sebou do hrobov brali aj svoju luxusnú výbavu a steny si nechali pomaľovať pestrými farbami v podobe výjavov z mytológie. Dnešní Beduíni len krútia hlavou a nevedia pochopiť, načo bol niekomu tak obrovský „dom“ ešte aj po tom ako opustil tento svet. Oni si predsa už stáročia vystačia so svojimi stanmi zo zvieracích koží vystlatými kobercami. Vravia, že v jednoduchosti je krása a ak má človek šťastie a ocitne sa s nimi v púšti, ktorú na noc prikryje nebo preplnené hviezdami, vie že majú pravdu.
Aj Palmýra má svoje Údolie hrobiek
Typická vežovitá hrobka v Údolí hrobiek
Mesto sa spája s krásnou kráľovnou Zenóbiou, ktorá sa postavila Rimanom a tým si získala podporu a obdiv všetkých obyvateľov mesta či blízkeho okolia. Málokto si v tých časoch dovolil obrátiť k mocnej Rímskej ríši chrbtom. Prirovnávali ju k slávnej Kleopatre, nielen jej krásou či šarmom, ale aj ambíciám, ktoré sa jej podarili plniť. Niektoré príbehy sa však nekončia šťastne a nakoniec padla do pasce, jej vojsko pobili a ju odvliekli do Ríma v zlatých reťaziach. Príbeh kráľovnej sa skončil, ale v príbehoch žije dodnes. Tam nikdy neumrie. Z jej paláca nezostalo vôbec nič. Všetko je nenávratne zničené. Rímski panovníci sa rozhodoli, že po nej vymažú všetko čo by ju ľuďom mohlo pripomínať a tak na troskách jej prepychového príbytku nechal cisár Dioklecián postaviť obrovský vojenský tábor. Takto mali miestni obyvatelia neustále na pamäti, že ak sa znovu vzbúria, tak ich tu čakajú tisícky vyzbrojených vojakov. Odtiaľto je pohľad na mesto fascinujúci. Rozlieva sa zlatou púšťou ďaleko, až mu ruiny splývajú s horizontom a neviem kde presne končia. Snáď až medzi datľovými palmami neďalekej oázy. Zahliadli sme tieň, ktorý vrhá mohutná stena Agory. Nielen nás napadlo oddýchnuť si od pálivého slnka a natrafíme na dvojicu Beduínov. Ukážu na svoj obchod rozložený na kameňoch, ale keď vidia, že na nákupy nie sme tí praví dotiahnú starú obhorenú kovovú kanvičku plnú čaju. Dostávame po poháriku na privítanie a pomaly usrkávame presladenú nápoj. Nikdy v živote som v ústach nemal nič sladšie ako beduínsky čaj. Ich pohostinnosť v púšti je typická. Už v dávnych dobách sa to o nich vravelo a platí to dodnes. Starí cestovatelia vo svojich zápiskoch spomínajú, že ak na nich v púšti natrafili, Beduíni ich pozvali na tri dni do svojich stanov a starali sa o nich podľa strácajúceho sa hesla „Hosť do domu, Boh do domu“.
Vstup na starovekú Agoru
Palmýrske okno
Začiatok kolonády označuje víťazný oblúk, ktorí nechali ľudia postaviť pri príležitosti návštevy cisára Hadriána. Ten veľa cestoval po celej ríši a na svojich potulkách nevynechal ani „Nevestu púšte“ ako sa zvykne Palmýra označovať. Vedľa neho stoja ruiny Nebovho chrámu. Bol zasvätený mezopotámskemu bohovi múdrosti. Síce sme na konci kolonády, ale Palmýra tu ani zďaleka nekončí. Na miernej vyvýšenine, pár desiatok metrov od oblúka stojí Belov chrám. V celom meste či Sýrii niet väčšieho chrámu aký zasvätili pre boha Bela. Vstup do jeho obrovského areálu je cez malé nepatrné dvere. Ten pôvodný, monumentálny vstup zamurovali Križiaci, aby boli v nepokojných časoch lepšie chránení. Za vysokým múrom sa rozprestrie prázdny priestor, ktorému dominuje samotný chrám. Celý areál dostal v staroveku prívlastok „posvätný“ a patril k nemu aj obrovský kamenný oltár určený pre obetovanie zvierat. Zub času sa na okolitých ruinách poriadne vyhral. Bel (známy aj ako Baal) bol uctievaný ako hlavný boh mesta Palmýra a obyvatelia ho dávali do rovnosti s gréckym Diom. Samotný chrám stojí na mieste posvätného miesta datovaného do doby bronzovej. Treba si ešte vyšliapať pár schodov a ocitneme sa priamo uprostred chrámu. Ešte aj dnes jeho steny zdobí niekoľko reliéfov, kde nájdeme slnečného boha Yahribola, ale aj jeho mesačného náprotivku Aglibola. Vedľa chrámu sa spoza stromov ozýva zvuk vody. Vyviera tu prameň Afqa a miestni ním plnia malý bazén obklopený stromami s granátovými jablkami. Hádam to nie je len fatamorgána z toho tepla. Musíme to vyskúšať a už o pár minút sa ponárame v osviežujúcej vode.
Za bránou začínal svet starovekého mesta
Palmýra nie je nádherná len cez deň, ale aj v čase keď nad ňou svietia hviezdy
Vo vnútri Belovho chrámu
Palmýra. Plná ruín, no naplnená krásou
Pevnosť Qalaat Ibn Maan na kopci nad Palmýrou
Palmýra sa nespája len s históriou, ale aj súčasné miesto ponúkne zaujímavý pohľad na život v tejto časti Sýrie. Damašek môže pôsobiť oproti nemu ako veľmi moderné mesto. Tu najčastejšie križujú obyvatelia ulice svojho mesta na motorkách a niekedy sú to doslova rodinné motorky. Môj osobný rekord bolo zahliadnuť na motorke päť ľudí! Muži nosia najčastejšie voľnejšie oblečenie, galábiju padajúcu k členkom a keď sa večer ochladí prehodia si cez ňu vestu, okolo krku či hlavu omotajú červeno-bielu šatku kúfiju a idú do čajovne na rohu námestia. Vedľa sa griluje kebab, alebo šawarma ako ho zvyknú nazývať v týchto končinách. Miestne Beduínky sa tiež líšia od ostatných žien v hlavnom meste. Čo zaujme na prvý pohľad je tetovanie na tvári, ktoré majú staršie ženy. Podľa toho sa dalo kedysi poznať ku ktorému kmeňu patria. Často sú obvešané šperkami a aj keď sú oblečené jednoducho, vyžaruje z nich bohatstvo, ktoré má ich kultúra v krvi. Trh s ovocím sa pomaly zatvára a sadneme si do obľúbeného podniku, kde ma už víta majiteľ. Porozprávame sa čo je nové, ako mu ide reštaurácia a objednáme si to najtradičnejšie, čo tu ponúkajú. Beduínsky mansaf. Varí sa v obrovských hrncoch a podáva sa z veľkej bronzovej tácky. Naspodok naukladajú ryžu a na vrch idú kúsky duseného ťavieho mäsa, píniové oriešky, hrozienka a omáčka, aby to nebolo suché. V druhej miske čaká domáci jogurt a samozrejme nesmie chýbať ani presladený beduínsky čaj.
Rodinný výlet
V uliciach Tadmoru
Tváre moderného Tadmoru
Ranná prechádzka
